Prečo mi už tretí rok nevzišiel šalát a prečo čerešne nepočkajú

Po dlhom čase sadám k počítaču aby som sa s Vami podelila o mojich pár myšlienok z kolónky “Na čo som Prišla či Pochopila” v MOJOM DIÁRI. Je to zábavné s touto mojou kolónkou. Často odhalí vcelku obyčajné veci. Pre mňa sú však ako keby som objavila Ameriku.

Tentoraz to bude krátke. Podelím sa s Vami o to, ako som si rok čo rok chcela vypestovať na balkóne šalát. 

Už tretí rok mi nevyrástol šalát! Keď Vám poviem prečo, všetko Vám bude jasné. 

 

Prečo teda nevyrástol?

 

Ja som ho totiž vôbec nezasiala. IBA som to CHCELA urobiť!

 

Rok čo rok som CHCELA zasiať šalát, ale nedoniesla som si domov ani len semienka a už vôbec nie kvetináč a hlinu. Nič som preto neurobila. To čo som zasiala to už tretí rok aj žnem. 

 

Tak isto je to aj s bazovým sirupom

Jednoducho keď bazu neNazbierate práve vtedy keď je v najlepšom kvete, bazový sirup neBude!

 

A tak sa môžeme pozerať na všetko v živote.

Chceme niečo urobiť, chceme sa s niekým stretnúť, chceme niekam ísť, chceme napísať článok…

Mohla by som menovať ďalej. Pokiaľ  však neKonáme v správny čas, nič sa neUdeje. Nič neMôže v našom živote rásť, a potom neMáme ani čo zbierať.  Nezaseješ – nežneš. Je to zákon prírody. 

Vďaka tejto skúsenosti som pochopila, prečo sa cítim horšie a horšie, keď nekonám. Vysvetlím.

 

Mám na zozname ďalších tisíc vecí, ktoré som CHCELA urobiť.

Čo sa však deje keď len CHCEM a nekonám?

Nepríde  radosť z toho, že sa mi niečo podarilo. Radosť z toho, že som niečo vytvorila – dokončila.

Naopak príde frustrácia, ostane tam  to chcenie a  budem chodiť a HĽADAŤ čo mi chýba.  Budem hľadať v chladničke alebo v obchode alebo na internete. Čím by som dosýtila ten pocit, čím by som samú seba naplnila. Pritom stačí tak málo. Robiť to čo CHCEM :).

 

Na záver  posúďte sami, že je v tom rozdiel

Vyhlásili samozber jahôd neďaleko od nás. Vždy som CHCELA na taký zber ísť. Najesť sa jahôd na poli do sýtosti a čosi si odniesť aj domov.

Tak som nás prihlásila. Celú rodinu. Deti boli nadšené a ja s nimi. To bola prvá radosť. Moja dvojnásobná, lebo som potešila seba aj deti. 

Čo si naoberali mohli aj zjesť. Oveľa viac sa však tešili z toho keď sa zapĺňali misky a všetky ich potom postavili na váhu.

Potešíme sa ešte niekoľko krát z nášo samozberu. Navarili sme džem a čosi sme aj zamrazili. Bude jahodová zmrzlina. Mňam.

No uznajte, JE to rozdiel!  Pustiť sa do akcie a neostať len pri tom CHCEM.

A Vy ako? Konáte či len chcete?

 

PS: Ozaj pre tých čo vždy konajú taká pripomienka: NECH SA PRI TOM NEZODRIETE!

PS1: Ešte o tých čerešniach :). Keď čerešne natrháte, je potrebné ich hneď zavariť. Prečo? Lebo čerešne nepočkajú ako deti, ktorým  často hovoríme, aby chvíľku počkali, jednoducho zhnijú. No a s deťmi to asi nebude inak, len to v tej chvíli vôbec nevnímame.

PS2: keďže nemám fotku šalátu dala som tie čerešne

(150)