Ako hovoriť s deťmi o ľudskom odchádzaní?

Už pár dní sa odhodlávam k napísaniu týchto riadkov. Zvažovala som či budem ostatných “zaťažovať” mojimi myšlienkami. Nakoniec ich píšem hlavne pre seba a pre rodičov, čo si nie sú istí, čo robiť s deťmi keď “odíde” niekto blízky.

Včera (24. 5. 2015) by sa moja babička dožila 90 rokov. Pred dvoma mesiacmi sme ešte plánovali oslavu. Lenže…  Syn sám od seba povedal, že keby nebola zomrela bola by tu dnes s nami. Zaujal ma jeho tón s ako ľahkosťou to hovoril. Niekto by povedal, že ešte veci nechápe. Ja viem, že ich chápe tak ako on potrebuje.

Ako sme teda deťom vysvetlili, čo sa vlastne udialo? Brali sme ich na pohreb? A ako sme ich na to pripravili?

Začnem mojim príbehom z detstva. Keď som mala 7 a 9 rokov odišli pre mňa dvaja veľmi blízky ľudia. V oboch prípadoch to bola  ťažká rodinná trauma. Nebol priestor na to, zaoberať sa tým, čo na to deti? Ako to prežívajú. Nebol priestor na otázky, takže neprišli ani žiadne odpovede. Zostali nezodpovedané. Preto keď sa narodili “naše” deti vedela som, že pre nich by som to chcela inak. Tak aby kolobeh života nebol v našej rodine tabu.

Vzali sme to s mužom prirodzene ako to prichádzalo. Spočiatku keď mal syn okolo dvoch rokov tak sme mu najprv opatrne hovorili pri návšteve cintorína, že “navštevujeme” jeho dedka (mužovho otca). Keďže chlapec začal  skoro hovoriť tak skoro začali prichádzať aj otázky. S nimi aj prvé úskalia. Po odpovedi, že dedko zomrel lebo bol chorý nasledovala jeho panika, že nikto z rodiny nesmie ochorieť. Tak sme to zmenili, že lebo bol starý. To tiež nebolo pre neho prijateľné a kontroloval kto je ako starý…

Keď mal okolo piatich rokov tak prišiel sám s vlastným vysvetlením. A to je, že ľudia neumierajú ani na chorobou ani na starobu. Ľudia umierajú na čas. Vraj každý má ten svoj čas vymeraný. Oznámil mi to a viac o tom nediskutoval.

Viem, že prídu ďalšie otázky. Vtedy sa ho najprv spýtam čo si o tom myslí on? 

Pred 10 rokmi odišla moja prvá babička. Vtedy som mala 30 rokov a bola som ešte slobodná. Babička bola silno veriaca. Ťažko pracovala celý život. Jej odchádzanie bolo veľmi ťažké. Možno také ako prežila celý život. Svojim deťom zanechala nevysporiadané dedičstvo…

Po jej odchode ostalo v mojom živote obrovské prázdno. Diera. Skoro priepasť.

Moja druhá babička, vyslovila svoju vieru len rôčik pred tým ako odišla. Život si užívala plnými dúškami. Hoci si posledné tri roky už málo čo z toho pamätala usporiadala “svoje” veci a odišla zo dňa na deň.

Keď sme ju odprevádzali na jej poslednej ceste cítila som obrovskú vďačnosť za jej život a odkaz, ktorý mi tu nechala. Tam som pochopila dve veci. Tou prvou je, že moje miesto je pri mužovi a deťoch a spoločne máme obrovskú silu prekonať čokoľvek. Druhá, ktorá zásadne ovplyvnila moje vnútorné nastavenie  je myšlienka: Čo má byť na MOJOM “konci”?

Ako sme to teda deťom vysvetlili? Nijako. Keď deti dostávajú odpovede na svoje otázky v tom čase keď ich položia, tak neskôr už netreba nič vysvetľovať. A ako s nimi o tom hovoriť? Ľahko…

PS: A ešte rada pre rodičov malých detí ak váhate čo s malými deťmi v takýchto prípadoch. Otázka nie je či ich brať so sebou a “zaťažovať” ich udalosťami, ktorým “nerozumejú” ale ako zabezpečiť aby boli v pohode? My sme sa poradili s deťmi. Povedali sme im to hneď ako sme sa smutnú správu dozvedeli. Ak ste nečítali posledný článok tak v ňom sa dozviete viac. V tomto prípade ich  odpoveď bola, že ideme všetci spoločne. Priznám sa mala som strach ako to zvládneme. Na všetko sme si dali dostatok času, všetko sme pripravovali spolu. Hovorili sme veľa o tom čo nás čaká. Aj o tom, že budem veľmi smutná… 20 minút pred odchodom sa dcéra sekla, že sa ide kúpať do vane. Je to jediná situácia kedy sa s ňou nedohodnem a do vane potrebuje ísť. Tak som s ňou len dohodla, že za 15 minút potrebujeme odísť na rozlúčku. Po 5 minútach na mňa zakričala, že už môže ísť von. Ona bola v pohode. Deti sa stihli ešte pred kostolom vybehať na ihrisku. Keď sme vchádzali do kostola moja ani nie 3-ročná dcéra mi hovorí:”maminka, ja sa nebojím, som s Tebou.”

PS2: Som presvedčená o tom, že to ako vnímajú deti kolobeh života a ľudské odchádzanie záleží veľmi od toho ako to majú vysporiadané v sebe rodičia. Pokiaľ  rodič prežíva obrovský strach zo smrti, dieťa to bude mať podobne. Môže sa to prejavovať aj v ďalších strachoch. Viem to podľa seba. Bála som sa celý život. Jedného pekného dňa som si povedala, že si predsa nebudem kaziť život týmto strachom…

(706)