Ako hovoriť s deťmi o ľudskom odchádzaní?
3
Už pár dní sa odhodlávam k napísaniu týchto riadkov. Zvažovala som či budem ostatných “zaťažovať” mojimi myšlienkami. Nakoniec ich píšem hlavne pre seba a pre rodičov, čo si nie sú istí, čo robiť s deťmi keď “odíde” niekto blízky.
Včera (24. 5. 2015) by sa moja babička dožila 90 rokov. Pred dvoma mesiacmi sme ešte plánovali oslavu. Lenže… Syn sám od seba povedal, že keby nebola zomrela bola by tu dnes s nami. Zaujal ma jeho tón s ako ľahkosťou to hovoril. Niekto by povedal, že ešte veci nechápe. Ja viem, že ich chápe tak ako on potrebuje.
Ako sme teda deťom vysvetlili, čo sa vlastne udialo? Brali sme ich na pohreb? A ako sme ich na to pripravili?
Začnem mojim príbehom z detstva. Keď som mala 7 a 9 rokov odišli pre mňa dvaja veľmi blízky ľudia. V oboch prípadoch to bola ťažká rodinná trauma. Nebol priestor na to, zaoberať sa tým, čo na to deti? Ako to prežívajú. Nebol priestor na otázky, takže neprišli ani žiadne odpovede. Zostali nezodpovedané. Preto keď sa narodili “naše” deti vedela som, že pre nich by som to chcela inak. Tak aby kolobeh života nebol v našej rodine tabu.
Vzali sme to s mužom prirodzene ako to prichádzalo. Spočiatku keď mal syn okolo dvoch rokov tak sme mu najprv opatrne hovorili pri návšteve cintorína, že “navštevujeme” jeho dedka (mužovho otca). Keďže chlapec začal skoro hovoriť tak skoro začali prichádzať aj otázky. S nimi aj prvé úskalia. Po odpovedi, že dedko zomrel lebo bol chorý nasledovala jeho panika, že nikto z rodiny nesmie ochorieť. Tak sme to zmenili, že lebo bol starý. To tiež nebolo pre neho prijateľné a kontroloval kto je ako starý…
Keď mal okolo piatich rokov tak prišiel sám s vlastným vysvetlením. A to je, že ľudia neumierajú ani na chorobou ani na starobu. Ľudia umierajú na čas. Vraj každý má ten svoj čas vymeraný. Oznámil mi to a viac o tom nediskutoval.
Viem, že prídu ďalšie otázky. Vtedy sa ho najprv spýtam čo si o tom myslí on?
Pred 10 rokmi odišla moja prvá babička. Vtedy som mala 30 rokov a bola som ešte slobodná. Babička bola silno veriaca. Ťažko pracovala celý život. Jej odchádzanie bolo veľmi ťažké. Možno také ako prežila celý život. Svojim deťom zanechala nevysporiadané dedičstvo…
Po jej odchode ostalo v mojom živote obrovské prázdno. Diera. Skoro priepasť.
Moja druhá babička, vyslovila svoju vieru len rôčik pred tým ako odišla. Život si užívala plnými dúškami. Hoci si posledné tri roky už málo čo z toho pamätala usporiadala “svoje” veci a odišla zo dňa na deň.
Keď sme ju odprevádzali na jej poslednej ceste cítila som obrovskú vďačnosť za jej život a odkaz, ktorý mi tu nechala. Tam som pochopila dve veci. Tou prvou je, že moje miesto je pri mužovi a deťoch a spoločne máme obrovskú silu prekonať čokoľvek. Druhá, ktorá zásadne ovplyvnila moje vnútorné nastavenie je myšlienka: Čo má byť na MOJOM “konci”?
Ako sme to teda deťom vysvetlili? Nijako. Keď deti dostávajú odpovede na svoje otázky v tom čase keď ich položia, tak neskôr už netreba nič vysvetľovať. A ako s nimi o tom hovoriť? Ľahko…
PS: A ešte rada pre rodičov malých detí ak váhate čo s malými deťmi v takýchto prípadoch. Otázka nie je či ich brať so sebou a “zaťažovať” ich udalosťami, ktorým “nerozumejú” ale ako zabezpečiť aby boli v pohode? My sme sa poradili s deťmi. Povedali sme im to hneď ako sme sa smutnú správu dozvedeli. Ak ste nečítali posledný článok tak v ňom sa dozviete viac. V tomto prípade ich odpoveď bola, že ideme všetci spoločne. Priznám sa mala som strach ako to zvládneme. Na všetko sme si dali dostatok času, všetko sme pripravovali spolu. Hovorili sme veľa o tom čo nás čaká. Aj o tom, že budem veľmi smutná… 20 minút pred odchodom sa dcéra sekla, že sa ide kúpať do vane. Je to jediná situácia kedy sa s ňou nedohodnem a do vane potrebuje ísť. Tak som s ňou len dohodla, že za 15 minút potrebujeme odísť na rozlúčku. Po 5 minútach na mňa zakričala, že už môže ísť von. Ona bola v pohode. Deti sa stihli ešte pred kostolom vybehať na ihrisku. Keď sme vchádzali do kostola moja ani nie 3-ročná dcéra mi hovorí:”maminka, ja sa nebojím, som s Tebou.”
PS2: Som presvedčená o tom, že to ako vnímajú deti kolobeh života a ľudské odchádzanie záleží veľmi od toho ako to majú vysporiadané v sebe rodičia. Pokiaľ rodič prežíva obrovský strach zo smrti, dieťa to bude mať podobne. Môže sa to prejavovať aj v ďalších strachoch. Viem to podľa seba. Bála som sa celý život. Jedného pekného dňa som si povedala, že si predsa nebudem kaziť život týmto strachom…
(773)
Lenko, děkuju za článek! Taky jsme řešili toto téma před nedávnem, když mi zemřel děda. Honzíkovi (v té době 2 roky a 5 měsíců) jsme prostě řekli, že praděda už nežije, on se zatím neptá, co to znamená, tak to blíže nevysvětluju. Ví, že už mu nemůžeme zavolat nebo ho navštívit, pamatuje si, že jsme jeli na pohřeb do Českých Budějovic (říká, že praděda je v Českých Budějovicích), viděl, že jsem smutná a plakala jsem. U samotného obřadu v krematoriu nebyl, muž zůstal s Honzíkem i Filípkem (4 měsíce) venku, báli jsme se, že Filípek by křikem a pláčem rušil smuteční hosty a strhl by ke křičení i Honzíka. Teď nás ještě čeká takové soukromé jen rodinné rozloučení spojené s rozptylem, tam určitě obě děti budou a věřím, že to už pro všechny členy širší rodiny bude ne o smutku, ale o hezkém vzpomínání na dědu, na místě, které měl nejradši. Rozhodně se mi ukázalo, že to Honzík bere jako prostý fakt, součást života, občas si vzpomene a jen tak pronese “Tohle auto mám od pradědy. Praděda už umřel.” A já se díky jeho přístupu učím vnímat to taky tak, klidně, jako součást života, a vždy, když to takhle řekne, usměju se při vzpomínce na dědu…
Ahoj Lenka, napamatam si uz ako na to reagovali moje deti, ale viem ako prvykrat pochopil smrt moj vnuk a ako sme to museli v laske vysvetlit tak, aby to prijal a prestal sa báť. Moj manzel bol ku koncu zivota tazki chiry a na infuzuach. Bol doma. V podsrare mkady clovek 45 rokiv. Náš vnuk Jakub mal asi 3,5 roka. Kedze s dedkom si rozumel, vzdy ked prisli na navstevu, isiel rovno do izby za nim viem, ze sa ho vela pytal. Manzel zomrel a asi 2 roky na to bolo Jakubovi tak zle od žalúdka, ze skoncil v nemocnici. Kedze v krvi sa ukazala silna dehydratacia, chceli mu nasadit infúzie. Vtedy zacal u Jakuba “boj o život”. Zacal strasne kricat, trhal sa, tri sestricky ho len drzali, nikto nechapal, co sa robi,… Zrazu Jakub vikrikol smerom k svojej mame, zo smrtelne vystrasenym vyrazom:Mami prosím, ja uz budem dobrý! Ja este nechcem umriet! ” Vtedy dcera poprosila sestricky, nech ju nechaju chvilu samu so synom a laskavo mu vysvetlila, ze to neboli tie infuzie, co zabili dedka. Aj takto si deti ukladaju do podvedomia to, coho su svedkami.
Majka, silný príbeh. Ďakujem, že si sa s nami podelila.