Ako som sa naučila príjmať vlastný smútok

Pred tromi týždňami na mňa doľahol ukrutný smútok. Taký silný, že som vôbec nevedela čo s ním.  Snažila som sa rozptýliť kdečím. Nakaziť sa radosťou od detí. Nič však nepomáhalo.  Neostalo mi nič iné len sa poddať a naplno prijať smútok, ktorý ku mne prišiel.

Pochopila som to v momente keď mi syn povedal, že je veľmi smutný. Začala som mu hovoriť, že nemá dôvod byť smutný, že sa má tešiť z pekného dňa, že sme všetci zdraví a bla, bla, bla…

On však bol naozaj smutný. A nevedel čo s tým.

V tom momente som mu tiež veľmi nepomohla. Presviedčala som malého chlapca, že nemá dôvod byť smutný a nech je  veselý a šťastný.

Keď som ho tam videla takého zroneného  pochopila som. Moja reakcia bola taká ako som sa naučila. Pravda je taká, že okolie od nás vyžaduje neustály úsmev na tvári a ak ho náhodou nemáme tak nie sme v poriadku. Potláčame skutočné pocity len aby sme zrazu neboli divní, že práve nie sme happy. Horšie je keď  smútok príde a automaticky začneme hľadať dôvod alebo dokonca lekára, ktorý by nám pomohol.

Miesto toho aby sme sa stíšili. Ponorili do seba a v tichosti smútok v radosť premenili.

A čo teda urobím nabudúce keď syn povie, že je smutný? Pôjdem smútiť s ním. Vo dvojici nám to pôjde ľahšie :).

(1014)