Bože, ja mám takých strašných rodičov!

Ležala som v posteli, bola už pokročilá nočná hodina. Deň sa mi zdal príšerne dlhý a jediné čo som chcela, aby už spala. Jediné!

A B Y   U Ž   S P A L A!

V tom som započula jej uplakaný hlások: “Bože, ja mám takých strašných rodičov!”

Sedela schúlená na sedačke a usedavo vzlykala.

Muž už spal v izbičke so synom a ja som už nevládala vstať z postele, už neviem po koľký krát v ten večer, aby som uspokojila jej potreby.

Neviem či som v tom momente bola viac unavená, alebo naštvaná sama na seba, že bojujem s pocitom, že pred spaním so mnou tak cvičí.

Pozbierala som posledné sily, zdvihla telo silou vôle a išla za ňou. Uľútostilo sa mi jej.

Vzala som ju do náručia. Nebránila sa. V tom momente  som si uvedomila, že jediné po čom túži je, aby sme JU milovali “aj keď je taká.” Pritúlila sa ku mne a vedela som, že ma prijíma “aj keď JA som taká.”

V duchu som spievala: “milujem Ťa, prosím odpusť mi, ospravedlňujem sa Ti, ďakujem Ti.”  

Jej dych sa upokojoval. Únava ju premohla. Zaspala.

Sedela som tam a priala si, aby ten okamih trval čo najdlhšie. Po lícach sa mi kotúľali slzy ako hrachy a bolo mi jasné, že toto raz skončí. Prestane si takto pýtať našu pozornosť večer, čo večer a nebude potrebovať už moju náruč na to, aby sa upokojila. Teraz to však nevie inak. 

Záleží však na tom, čo si z tohto obdobia odnesie so sebou do toho dospelého života? Či pocit, že na nej záleží a je v poriadku taká, aká je, aj keď ešte stále nespí, alebo pocit, že  sa s ňou nedá vydržať a zo strachu z hnevu a odmietnuia sa uzavrie do seba.

Aká je v tom teraz moja úloha?

• odhadnúť svoje sily
• stopnúť to skôr, než ja začnem padať na hubu
• lepšie si zorganizovať čas  večer pred spaním
• a pamätať na to, že raz to skončí.

Niekto si povie, že Čo ju tým učím a či je potrebné sa obetovať aj cez svoje sily? V prvom rade Ona učí mňa hovoriť o svojich potrebách. Ona o nich  hovorí celý deň.

Keď je toho veľa tak sa hneváme, že s nami cvičí. LENŽE! Veď sme jej to vôbec nepovedali.

Pochopila som to pred pár dňami. Mali sme s mužom  už jazyk na kolenách z jej vytrvalých požiadaviek celého dňa. Pozrela som na ňu a kým som sa začala jedovať, kľakla som si ku nej a pokojným hlasom povedala: “Lujzi, ale vieš čo? Ty tu na nás už niekoľko hodín tak veľmi tlačíš, že ja som už z toho aj s ockom unavená.”

Jej odpoveď ma zaklincovala: “Nooo,mami, ale však to si mala povedať skôr…”

Ten večer bola ako vymenená a zaspala veľmi skoro, sama si vtedy zložila túto uspávanku.

 

PS: jedným z mojich prvých krokov je, že dve hodiny pred spaním, už neúradujem, nečumím už do žiadnej obrazovky a druhá je, vďačnosť. Ak sa chcete pripojiť a naladiť sa na vďačnosť vo Vašom živote pozývam  Vás do mojej uzatvorenej skupiny na FB Rok s Lenkou a MOJIM DIÁROM. Skupinu som vytvorila najmä pre tých čo si stiahli MÔJ DIÁR a pracujú s ním, ale momentálne mám pocit, že sa môžu pridať aj ďalší.

 

 

 

 

 

 

(372)