Čo si myslím o vojenských letných táboroch?

Prijala som výzvu od priateľky a dnes píšem  Čo si myslím o vojenských letných táboroch? Túto otázku položila autorka, na webe Ženy v meste, v článku Vojenský letný tábor. Áno či nie? 

Premýšľala som pár dní nad tým ako túto tému uchopiť. Poznám ju totiž aj z tej druhej strany, z tretej a nakoniec aj zo štvrtej. Asi to celkom nedáva zmysel ale rozuzlenie je celkom jednoduché. Sama som roky chodila do vojenských letných táborov tak usilovne, až som prišla do veku kedy som niečo podobné začala organizovať. Tá štvrtá strana je pohľad mamy dvoch detí, ktorá si praje jediné. Aby detské hry na vojakov ostali navždy len hrami a výcvik ostal len výcvikom.

Hľadala som odpoveď aj inde. Zavolala som priateľke, mame štyroch detí, ako vníma to, že jej syn bol pred pár rokmi  vo vojenskom letnom tábore. V jej hlase som počula nadšenie a s radosťou sa delila so mnou  aké skúsenosti syn v tábore nazbieral. Stál vedľa  a našepkával jej :). Jeho jednoznačná odpoveď bola, že by to chcel zažiť znova. Nehľadal v tom žiadnu agresiu ale možnosť zažiť niečo v “extrémnych” podmienkach. Už len nočná hliadka je riadna skúška. Naučiť sa byť sám v tme, spoľahnúť sa sám na seba, vedieť sa obrániť… Prvá pomoc, ktorú sa tam naučil sa mu hodila pri nedávnom úraze spolužiaka. Stredoškoláci boli ako obarení a nikto z nich nevedel podať prvú pomoc!

Keď si spomeniem na svoje zážitky z letných táborov tak mám naozaj pocit, že zdravotnú prípravu a prvú pomoc som sa najlepšie naučila práve v tom vojenskom, hoci som bola aj v tábore čisto zdravotníckom.

Na poslednom rodinnom výlete som sa spýtala aj pár neznámych rodičov, s ktorými sme zabezpečovali bezpečný priestor pre deti pri lezení po historických traktoroch. Z môjho mikroprieskumu vyplynulo, že výber letného tábora veľmi závisí od “rodinného svetonázoru”, ktorý si potom dieťa prenáša do svojho života. Mňa by rodičia ťažko prehovárali napríklad na skautský tábor,  keď nikto v rodine skautom nikdy nebol.

Prečo teda ÁNO?

Osobne to mám tak, že je to jedinečná príležitosť ako práve v bezpečnom prostredí umožniť deťom a mládeži otestovať svoje sily a nazbierať skúsenosti, ktoré sa inde nedajú prežiť. Zároveň to môže byť chvíľa, kedy si aj ten malý človek povie, že NAOZAJ to nikdy nechce zažiť.  Myslím si však, že nemusí byť vojenský tábor ako vojenský tábor a pokiaľ ho neorganizujú priamo ozbrojené sily tak odporúčam vyberať overené firmy.

Z pohľadu organizátora nikdy nezabudnem na tie chvíle kedy študenti počas vojensko-branného cvičenia siahli na svoje dno a vďaka tímu sa dokázali z neho odraziť. Prekonali sami seba a hoci na začiatku prichádzali ustráchaní bez sebavedomia, po troch dňoch odchádzali vedomí si svojej sily a svojich schopností.

Na záver

Ak by som bola mama, ktorá v žiadnom prípade nechce mať z dieťaťa vojaka, tak by som ho do vojenského tábora asi nepustila.

Keďže som však mama, ktorá nechá výber svojej životnej cesty s dôverou na “svoje” deti, tak chvíle strávené vo vojenskom letnom tábore môžu byť tie najpoučnejšie  pre celý život.

Práve v tom čase ako som písala tieto riadky, napísala článok aj moja priateľka na tému deti a zbrane pod názvom PIF PAF OJOJOJ. Možno Vás niekoho osloví aj jej pohľad na “vec”.

PS: Nielen ženám ale aj mužom naskakuje husia koža pri pomyslení na vojnu. Je za tým bytostný strach o holý život. Svoj, svojich detí, svojich blízkych. Autorku preto chápem a nečudujem sa z jej negatívnej emócie. Myslím si, že ich máme v tomto spojení všetci – aj vojaci. Zároveň chcem podotknúť, že som sa za celé tie roky “komínky” poriadne skladať nenaučila…

PS2: Môj muž vojnu zažil v bývalej Juhoslávii. Keď niekedy o tom rozpráva cítim, že si ani len neviem predstaviť z čoho má strach keď sa spomenie vojna. On to vie. On to zažil…

PS3: Do noci som písala tento článok a ráno som sa zobudila a vyskočil na mňa post Antónie Mačingovej – učiteľky zdravého stravovania: “Dobré ránko ;-). Ľudia by mali tancovať a nie bojovať.” Budem teda dbať aj o to aby deti vedeli tancovať. Veď aj ja som koniec-koncov tancujúca vojačka :).

(878)