Kvôli škôlke sa predsa neplače

Tak a je to tu! Prvý deň v škôlke máme za sebou. Priznám sa, celé leto som radšej na to ani nechcela myslieť. Tak to aj vyzeralo. Papučky sme kupovali posledný deň pred nástupom. Hoci nákupný zoznam vyzeral hrozivo, nakoniec som skonštatovala, že sa využijú domáce zásoby a nič nové sa kupovať nebude.

Zato psychickú prípravu sme doma spustili tesne pred workshopom s Katkou Královou “Ako nastúpiť do škôlky bez slzičiek.” Teda pripravovať  som začala hlavne sama seba.

Keďže syn už do škôlky chodil asi rok a pol tak sme už nejakú skúsenosť mali. Priznávam, že nebola veľmi príjemná. Prvý rok bol bez problémov a slzy prichádzali keď chlapec mal ísť domov zo škôlky. V druhej triede sa to otočilo a chlapec vyhlásil, že radšej bude chorý ako tam chodiť. Tak sa to stupňovalo, že sme sa nakoniec dohodli a ostal celkom doma. Mal tú možnosť keďže ja som bola doma s mladšou dcérou. Bolo to najlepšie rozhodnutie aké som kedy urobila. Ďakujem za ten neznesiteľný tlak učiteľky, ktorý ma donútil urobiť takéto rozhodnutie.

Pred pár dňami som si teda sadla a napísala si, čo cítim pri pomyslení, že deti pôjdu do škôlky. Priznám sa najprv mi bolo ľúto, že nám končí taký parádny čas kedy sme si žili len tak sami pre seba a druhé bol strach, že ma niekto bude kritizovať za to ako som vychovala vlastné deti. No a hoci som myslela, že už to mám vyriešené priplietla sa mi tam aj moja škôlková trauma. Neviem prečo ale pamätám si hlavne tie momenty keď mi v škôlke dobre nebolo. Seklo ma v krku. Zvracala som z rybacej pomazánky, ktorú som musela zjesť no a hlavne, že som musela ráno skoro vstávať a nebolo iné riešenie. Tie rána fakt neboli príjemné. Po dnešnom, druhom škôlkovom ráne, to chápem už aj z tej druhej strany 🙂.  A tak nás čaká rodinný projekt aby aj odchody do škôlky boli príjemné.

Vrátim sa teda ešte k tomu prvému dňu. Nálada u nás bola pokojná. Všetci v očakávaní ako to celé dopadne. Hlavne ja, či mi teda ten workshop a celá Nevýchova budú fungovať aj v tento deň?

Tak takýto máme príbeh:

Zdalo sa mi ako dobrý nápad v prvý deň zobrať pre všetkých slivky. Keď som ich večer umývala preletelo mi hlavou: “no máme len jeden kýblik, tak hádam to nejak zvládneme“. Deti v šatni vychystané a ja, že ešte kýblik so slivkami. Syn sa po nich vrhol a už som vedela, že je zle. Dievčatko, začalo kvíliť, že aj ono chce kýblik. Tak im vravím: “Ja som to vedela, že jeden kýblik bude málo. Skoro sme to dnes zvládli bez slzičiek. Ešte, že je to len kvôli tomu kýbliku. Ako to urobíme aby ste boli obaja spokojní?” Pozreli na seba a vraj ho ponesú spolu. A tak tí moji dvaja škôlkári vstupovali spolu do triedy držiac jeden kýblik s úsmevom od ucha k uchu. Čo viac si priať. Slzy sa mi tlačili do očí.

Sadla som do auta a zrazu náramné ticho. V mojej hlave otázka, čo ja teraz idem sama robiť??? Po šiestich rokoch prišlo to, že budem zrazu sama. Môžem si naplánovať veci ako chcem bez toho, aby som potrebovala riešiť komu sa čo páči alebo nepáči. Zamierila som do centra kde chodíme s deťmi. Keď som dostala otázku ako sme to teda v škôlke zvládli, tak som spustila slzy ako krokodíl. Kašľať na to, že sa kvôli škôlke  vraj neplače :).

PS: Ak Vaše prvé dni v škôlke boli so slzičkami, stále je čas  to zmeniť.  Veď čo je zlé na tom, že sa od mamy tak ťažko odchádza. Potrebovala som to zmeniť sama v sebe a hoci sa mi deti ťažko “púštali” vidina získanej “slobody” bola silnejšia. Tak nech si to tam tie “naše” deti užijú 🙂

PS2: Tuším ten projekt pokojných rán bude hlavne projekt nás rodičov.

(721)