Mama daj mliéko alebo prečo dojčím “staré” dieťa
1Tento príspevok som chcela písať až o dva týždne keď bude mať “moja” dcéra dva roky. Keďže je však Svetový týždeň dojčenia veľmi rada ho píšem hneď.
Tak prečo teda dojčím dvojročné dieťa?
Odpoveď je vcelku jednoduchá. To “moje” dieťa sa dojčiť stále chce :).
O dojčení väčších detí sa vedú siahodlhé diskusie či je to potrebné alebo nie. Dokonca sa spochybňuje nutričná hodnota materského mlieka, že vlastne už “nič” neobsahuje a jedná sa len o akýsi návyk a uspokojovanie sa na prsníku… Priznám sa pri druhom dieťati už takéto veci nečítam. Dojčím a neriešim okolie. Je to teraz len medzi mnou a “mojou” dcérou a stále sa čudujem nad TÝM veľkým darom.
Dojčenie oboch mojich detí nebolo na začiatku ružové. Kým sme spoločne prišli ako na to, aby aj bábätko bola sýte a aby bradavky neboleli, dojčila som zakaždým dva mesiace so zaťatými zubami. Najprv syn “cical” veľmi dlho a neskôr dcéra síce krátko ale riadne silno. Čas mi v tom pomohol aby som pochopila ako na to aby dojčenie nebolelo.
Dojčím na požiadanie. Priznám sa. Je to niekedy obmedzujúce a vyčerpávajúce. A viete hlavne kedy?
Keď nerešpektujem rytmus dieťaťa a na seba kladiem príliš veľké nároky. Chcem stihnúť ešte to či ono. A čím viacej chcem stihnúť zvyčajne sa dieťa chce o to viac dojčiť. Vtedy mi jasné, že je skutočne čas stíšiť sa ubrať z nastaveného tempa.
A čo je iné na dojčení väčšieho dieťaťa?
To ako dojčenie celé vníma. To ako vníma mamu. To ako vníma seba.
Keď držím LUJZU v náručí a ona sa na mňa pozrie tými veľkými očkami a povie mi: “Mama daj mliéko.” alebo “Mama pekné oči máš.” Tak sa teraz už smejem. Viem, že sme na seba naladené a v súlade.
Okolo 15 mesiaca sme si však prešli malým peklom. V hlave som riešila kde čo a nevedela som sa sústrediť na nič. Vtedy mi dievčatko v mojom náručí hovorilo: “Mama kde si?” Keď som nechápala začala hrýzť. Trvalo to vyše mesiaca kým som pochopila čo je za každým jedným uhryznutím.
Dnes si to obe užívame. A ja najviac keď na prsníku v dôvere tíško zaspí. Vtedy na ňu hľadím a túžim aby zastal čas. Snažím sa tento obraz uložiť čo najhlbšie v mojej pamäti lebo ten čas tak rýchlo letí….
Na záver krátky príbeh o našich Nevýchovných dohodách a dojčení :).
LUJZE idú trojky zuby a ostré sú riadne. V noci sa upokojovala na prsníku ja som nemohla zaspať: vravím jej: “Lujzi máš veľmi ostré zúbky veľmi ma to bolí. Mohla by si prestať tak silno ťahať?” Pofúkala bradavku a pokračovala ďalej v cicaní. Vravím jej ďalej: “ty vieš čo mňa to aj tak bolí môžeš prestať?” Odtiahla sa, trochu si pomrnčala a zaspala.
A takto som sa dobehla keď som ju chcela povydierať: Boli sme na návšteve a klábosili sme s priateľkou. LUJZA sa chcela dojčiť. Tak som jej dala prsník a rozprávala som ďalej. Do toho mi hovori: “tichoooo!” Ja som rozprávala ďalej ona: “nerozprávaj”… Som na ňu pozrela, že tak budem tichšie hovoriť ona: “nie tichšie! nerozprávaj”. Ja jej na to: “tak vieš čo ja nebudem rozprávať keď ty nebudeš cicať”. Vtedy prestala cicať ostro odklonila hlavu od prsníka s výrazom v tvári tak to som zvedavá či prestaneš rozprávať.
Dostala ma!
A takto vie dieťatko zaspať keď mama spieva uspávanku.
(1463)
Myslim si, ze to kolko mamina dojci svoje dieta je len medzi nou a jej dietatkom. Ja som svoje deti tiez dojcila velmi dlho {takmer 4 roky} a vobec mi to neprislo ako nieco nenormalne. Uzivala som si to a nic by som na tom nezmenila…. Takze tak…..