Nevýchova – Jdete správným směrem

Pozerám na fotku a celkom sa vidím ako som sa v tom momente zastavila. V tom momente, keď som pútač zbadala prvý krát. Vybrala som telefón a fotila pre seba jednoznačnú správu. Pre mňa nebol len oznamom, že práve teraz idem správnym smerom na stretnutie členov kurzu Zážitková Nevýchova. Bol to pre mňa oznam, že JA idem na svojej životnej ceste správnym smerom.

V sobotu 13. augusta 2016 to boli presne dva mesiace od udalosti, o ktorej píšem v tomto článku. Priznávam, že napísaný bol už dva týždne “PO”. Dozrel však až dnes 🙂.

V tú sobotu,

kedy sa stretnutie konalo som totiž mala byť celkom niekde inde a organizovať jedinú moju vlastnú akciu tohto roka :). Lenže “náhoda” to zariadila celkom inak. Donútila ma prekonať svoje vlastné obmedzenia. Zorganizovať aj vlastnú akciu v oveľa lepšom termíne a nakoniec sa vybrať  aj na Zážitkové Nevýchovné stretnutie. No a vďaka tomu, som  nevyrazila sama ako som pôvodne chcela ale vybrali sme sa na rodinný výlet. Pri príprave tejto cesty som pochopila, že nemusíme dostať od života len niečo. Keď veci necháme plynúť, môžeme dostať od života VŠETKO a ešte aj pár bonusov. Vlastne presne ako vlani pri oslave mojej TKY.

Je to riadny zážitok keď naša rodina niekam vyrazí veď čítajte :).

Naša cesta

za Zážitkom na Zážitkovom Nevýchovnom stretnutí sa začala celkom smiešne. Teda pre mňa. Môjmu mužovi tak celkom do smiechu nebolo. Fedor stál pred bytom už hodinu pred odchodom MHD a naháňal nás aby sme už išli. Konečne sme sa vybrali!

Zrazu si Lujza zmyslela, že jediné čo potrebuje so sebou do Prahy je kolobežka a Fedor veľké auto na diaľkové ovládanie. Stáli sme pred vchodom kde sa odohrával vnútorný boj medzi otcom, synom a dcérou o to, komu bude nasledujúce tri dni dobre.

Mne stekali po lícach slzy od smiechu lebo inak by som asi plakala. Po mojom vyhlásení, že ja odchádzam na autobus sa ozvalo mužove vyhlásenie, že teda on nikde nejde.

“Buď kolobežka a auto alebo on!”

Celkom som ho chápala. Pri predstave ako tri dni po Prahe vláči dve deti, auto a kolobežku sa mi orosilo čelo. Ako som odchádzala, Lujza sa vybrala so  mnou so slovami “mami ber  kufor keď  ocko nejde.” Dorazila ma. Keby som mohla ľahnem si na zem. Pozrela som na zúfalého muža, že veď to nejak vyriešime. Nech len  ide s nami. Nechápavo na mňa hľadel čo sa stále smejem.

V MHD

keď sa situácia akože upokojila som sa Lujzy spýtala, či kolobežku necháme na stanici v úschovni? Že dobre. Do toho ma napadlo, že skúsim zavolať Krske ( krstnej mame) či náhodou nie je v meste, že by sa po kolobežku stavila. Chvíľu pred odchodom dorazil Krstný a obe deti odovzdali všetku, pre nás nadbytočnú batožinu, celkom dobrovoľne.

Vydýchla som si. Prvá úloha splnená! Dostať ich všetkých troch do vlaku :). Ďakujem za to Krska – Krstný.

Vo vlaku

som si pripadala ako na tvorivých dielničkách. Vystrihovačky a koráliky mi zabezpečili zábavu na celú cestu. Lepila som, skladala a navliekala o stošesť. Keď som vyzvala Fedora aby si zlepil svojho bociana tak nechápavo na mňa pozrel, že to ja sa potrebujem zabaviť aby som sa cestou nenudila…

Vtedy mi to došlo.

Veď naše deti sa starajú o to aby sme sa vlastne nenudili a boli kreatívni. Priam nás nútia do tvorivosti. Môj muž môže vďaka deťom skladať lego a lepiť rôzne modely a ja by som tiež isto bez detí asi nevymýšľala kadečo…

Blížime sa pomaly k tomu kam sme to vlastne išli

Ešte som nikdy nebola na akcii, kde bola prezentácia od 12,30 hod. Pre mňa bol ten čas naozaj dôležitý. Taký náš čas, kedy sme schopní niekam doraziť celkom v pokoji. Dokonca sme to vzali cez Karlov most.

Teraz taká malá vsuvka kontaktného rodičovstva :).

Dlho som Lujzu už nenosila v šatke. Nebola príležitosť. Na tom Karlovom moste som pocítila aké je to pre ňu dôležité. Posledný čas bola príliš nepokojná a tu sa zrazu spojil náš dych. Naše srdcia začali biť v rovnakom rytme. Pritískala sa ku mne a ja som cítila obrovský dar splynutia a upokojenia.

Náš spoločný čas sa mojim nástupom do práce a Lujzy do škôlky výrazne zmenšil. Nenapadlo ma, že nám obom chýba tá obyčajná fyzická blízkosť. Je to tá neviditeľná hranica kedy si myslíme, že dieťa už nepotrebuje byť tak blízko “veď už je veľké”. Len keď nie je dieťa “dotykovo nasýtené” môže to byť horšie ako keď je hladné. Potom sa dejú veci, kedy nechápeme čo dieťaťu chýba – veď má predsa všetko… (koniec vsuvky).

Poďme však ďalej na Zážitkové Nevýchovné stretko 🙂

Pokračujem: Ešte nikdy som nebola na akcii kde bolo nahlásených 130 rodičov a 100 detí. Slovom sto detí! Zabezpečená bola prednášková miestnosť, jedna miestnosť na kreslenie, jedna na prebaľovanie, detské ihrisko, terasa a kopec jedla, kávy a pitia. Deti na “prednáškovom programe” vítané. Spojenie také vcelku nepredstaviteľné. Keď sme si v skupine pred stretnutím písali miestami bolo cítiť obavy ako to všetci spoločne zvládneme a či nám “tá” Nevýchova bude fungovať aj v takom veľkom počte???

Už po vstupe do areálu bolo cítiť celkom pohodovú atmosféru. Ten pokoj a radosť bola všade prítomná. Neviem to hádam ani opísať.

Jedine tak, Zážitkovo: zatvorte si oči a predstavte si, že sa nachádzate na svojom najobľúbenejšom mieste. Máte okolo seba všetkých milovaných, všetkých priateľov, ktorí s Vami prešli za pár rokov aj to dobré aj to zlé. Podporili ste sa navzájom vo chvíľach kedy Vám nebolo hej a teraz ste sa stretli aby ste spoločne oslávili všetky úspechy. Počujete okolo seba pokojné hlasy, smiech a radosť detí. Sedíte v miestnosti pre 100 ľudí, z reproduktorov počuť ako  prednáša Katka Králová pokojným hlasom. Deti sa voľne pohybujú po priestore bez toho aby niekto niečo riešil. Uchovajte si ten pocit a keď budete chcieť otvorte oči.

No a teraz zistíte, že to celé naozaj nebola len predstava ale to všetko bolo skutočné. Tí ľudia, ktorých ste poznali z písmeniek, videí a  fotiek sú zrazu skutoční z mäsa a kostí. Viete o sebe toľko… Objímate sa a virtuálne vzťahy, ktoré vznikli naberajú celkom nový rozmer.

Máte si čo povedať a miestami vlastne nepotrebujete ani hovoriť len sa vnímať navzájom a zdieľať spoločný čas. Len tak byť a svojou prítomnosťou robiť tú chvíľu čarov ýchonou.

To celé bola skutočnosť aj s Nevýchovným “testom” pre mňa.

Fedor si rozložil piknikovú deku rovno vpredu pred celým publikom. V duchu som si hovorila, že to zvládnem. Som predsa ostrieľaná Nevýchovná mama. Nechala som ho piknikovať pri nohách Hanky Havrilcovej.

Dámske “návštevy” mu na deke nevadili ale keď sa k nemu posadilo asi trojročné dievčatko a chcelo piknikovať  s ním,  začal mi tiecť pot dole chrbtom lebo som videla, že je zle. Jednou z jeho (mojich) slabín je to, že z času na čas nevie(m) druhým v pokoji povedať, že niečo mu(i) vadí a dohodnúť nápravu.

Toto bola výzva aj (najmä) pre mňa. So slzami v očiach pozrel na mňa, že to mám vybaviť ja.  Pozrela som mierumilovným pohľadom na dievčatko a s takým tým “neviem či to bude fungovať” a vravím jej: “vieš Fedor nemá rád keď niekto leží na jeho mieste keby si chcela môžeš si sadnúť ku mne.” Rozžiarila sa jej tvár vyskočila od radosti sadla si mi na kolená. Poďakovala som jej,  predstavila som sa ako sa volám a potom ako mi povedala, že sa volá Juditka, mi tajomne  zašepkala do ucha: “Víš já taky nemám ráda když někdo sedí na mojí dece.”  To celé sa udialo počas uvítacieho príhovoru autorky Nevýchovy – Katky Královej.

Jednoducho Nevýchovná lekcia v priamom prenose. Dostala som ju od malej Juditky, ktorej touto cestou za to veľmi ďakujem.

Ďakujem aj môjmu mužovi, ktorý prebral moju štafetu z vlaku a zapojil sa do tvorivých dielničiek. Dobre ma pobavil svojim pohľadom na celé stretnutie. Vraj to bolo šialené, že toľko detí na jednom mieste :).

Moje poznámky

Som vášnivou pisateľkou poznámok na všetkých prednáškach. Tento raz som napísala len tieto dve vety:

“Naučiť dieťa samostatnosti je najväčší mýtus rodičovsta.” (Hanka Havrilcová)

“Držať nervy a neuvolňovať emócie je nebezpečné.” (Míša Karteczkova)

Tu už by to mohlo celé skončiť ale predsa len chcem sa podeliť s Vami o bonus, ktorý som vôbec neočakávala. V nedeľu “PO” sme zašli s Katkou na raňajky. Dostala som od nej knihu, ktorá zásadne ovplyvnila jej životné smerovanie. Venovanie, ktoré mi napísala by som chcela vykričať do celého sveta a posunúť ho aj Vám:

“V KAŽDOM Z NÁS JE POKLAD.” 

(Katka Králová)

no a ja dodávam, že

A ÁNO AJ V TEBE, AJ V TEBE A AJ V TEBE ….

PS: Keď mi je ťažko ZAVRIEM OČI a predstavím si, že som v Green pointe 11.7.2016 a vnímam ten pocit, ktorý ma tam ovládol… V mojej predstave ste aj VY všetci, ktorí ste tam boli. Mám Vás v srdci .

(461)