Prečo ma niekedy vytáča plač “mojich” detí

Tento článok som napísala už v októbri. Nemala som však odvahu ho pustiť von. Pred pár dňami mi celkom pomohlo si ho znovu prečítať a pripomenúť si Prečo ma niekedy  vytáča plač “mojich” detí? Ak ste v pohode keď máte pri sebe malého nešťastníka tak ani nečítajte keď však neviete čo vtedy so sebou, čítajte,  možno Vám pomôže ako mne nedávno.

Kým je bábätko malinké a nevie rozprávať, jeho plač je jediným signálom ako nám vie dať jasne najavo, že sa necíti dobre. Keď však plače (reve, hádže sa o zem) väčšie dieťa tak už toľko pochopenia zväčša v sebe nemáme.

Závidím rodičom, ktorí to zvládajú v akomkoľvek veku. Vyzerá to tak, že kým sa to naučím na 100 % zvládať JA tak sa “moje ” deti preplačú do dospelého veku ;-). Viem však aj to, že plačú hlavne preto lebo MÔŽU.

Keď mal syn 3 roky a narodila sa mu sestra začali sa nám perné chvíle. Žiarlil, protestoval, reval… Mala som pocit, že sa zbláznim. Boli situácie keď by som najradšej ten plač z NEHO vytrieskala. Stála som tam a nechápavo vnímala čo sa to so mnou vlastne deje. Kým som pochopila, že ten môj hnev vlastne nepatrí JEMU…

Iste mohla by som teraz hľadať pôvod mojej agresie ale dôležitejšie bolo pre mňa ZISTIŤ kedy sa teda dvíha adrenalín v mojom tele?

• Keď sa mi zdá dôvod na plač neZmyselný.
• Keď neViem čo mám robiť alebo som v koncoch a dieťa sa neDá upokojiť.
• Keď mu neDokážem poskytnuť útechu a vytáča ma vlastná bezRadnosť.
• Keď si myslím že plač musí mať racionálny dôvod a hnev a emócie mať logický základ.
• Keď mám problém pripustiť, že dieťa to jednoducho môže mať inak.
• Keď neStíham.
• Keď som unavená.

Vďaka Nevýchove sa mi uzavrela moja skladačka. Škoda hľadať vinníka. Základ je ten, že to chcem robiť inak. TERAZ! A tak sa deň čo deň vydávam na cestu pochopenia nie len “mojich” detí ale aj SEBA a “môjho” muža.

Čo teda robiť keď sú vo vzduchu “neZvládateľné” emócie?

Byť nad vecou a nenechať sa vtiahnuť do cudzej emócie. Že je to ťažké? Pre niekoho áno pre niekoho nie. JA som bola v tej druhej skupine.

Potešujúca správa je, že sa to dá natrénovať. Keď syna chytí zúfalý plač snažím sa ponoriť do jeho smútku či zlosti ale tak inak. Môj osobný problém bol, že som “to” jeho “vyvádzanie” veľmi chcela utíšiť a nájsť riešenie. Je v tom malý háčik. Ono vlastne zväčša V TOM okamihu TO riešenie neExistuje. Tak som sa sústredila na riešenie, až som samu-seba vytočila z toho, že ho nePoznám.

Trvalo mi dlho kým som pochopila, že riešenie si potrebuje nájsť ON sám. A najlepšie bez mojich rečí…

Teraz pri ňom sedím, nič neRiešim kým nie som schopná mu poskytnúť čo potrebuje. V duchu mi však ide čo všetko by som chcela povedať. Kým je v tom aj môj hnev tak som stále ticho. Dýcham a vnímam. Ticho lieči. Nie je nutné všetko vyriešiť okamžite. Keď cezo mňa prejde “to moje” vtedy je správna chvíľa kedy dokážem pomôcť. Keď som takto prítomná tak prejde pár minút a všetko sa ukľudní.

Ťažké je poskytnúť náruč a privinúť na hruď dieťa keď mi práve vykričalo, že som “hňusná” mama lebo som spôsobila jeho “nešťastie” trebárs tým , že som sa mu snažila pomôcť upratať koľajnice a on to chcel celkom iným spôsobom. Moja skúsenosť je však taká, že práve vtedy dokáže moja náruč zázraky.

Neodísť v takejto chvíli si však vyžaduje riadny tréning lebo mne na to rodičovská láska nestačila. Premohol ju zväčša rodičovský hnev.

Nedávno som čítala Malého princa. V siedmej kapitole mal Malý princ strach o svoju kvetinu, odrazu sa rozvzlykal a stojí tam toto: “Na jednej hviezde, na planéte, na tej mojej, na Zemi, bolo treba utešiť Malého princa! Vzal som ho do náručia. Kolísal som ho. Vravel som mu: “Kvetine, ktorú máš rád, nehrozí nebezpečenstvo… Nakreslím tvojej ovečke náhubok… Nakreslím pre tvoju kvetinu ohrádku… Nakreslím….” Nevedel som, čo by som mal ešte povedať. Nevedel som, ako sa mu priblížiť, ako sa mu prihovoriť. Svet sĺz je taký záhadný.” (Antoine de Saint-Exupéry – Malý princ)

(2000)