Projekt škôlka alebo Keď nastúpia individuálne potreby
0
Dnes je to presne mesiac ako som si sama v aute povzdychla nad tým “že čo ja budem teraz sama robiť?” Keď sú deti v škôlke? Neviem, čo ma to vôbec napadlo? Veď už od mája som sa tešila, že príde september a kým v decembri nastúpim do práce, stihnem “dorobiť” všetko čo som šesť rokov odkladala. Vesmír sa poponáhľal a mojej myšlienke rýchlo vyhovel. V pondelok sa sekol starší syn, že nikde nejde. Jeho to prešlo ale mladšia dcéra za dva dni na to radšej ochorela aby nikam nemusela ísť.
Tortúra sa začala. Hľadanie riešenia ako to urobiť aby dievčatko opäť v pohode chodilo do škôlky. Spočiatku to vyzeralo dobre ale po dvoch ďalších dňoch sa to len zhoršovalo. Prestala celkom so mnou rozprávať a komunikovala jedine krikom a plačom. Pri dieťati, ktoré od 20 mesiacov plynule rozpráva a vie povedať čo potrebuje to bolo celkom “na nervy”.
Keď som sa už nevedela dohodnúť s ňou, keďže jediné čo vraj potrebuje je “aby si bola so mnou” tak som sa potrebovala prekonať JA a pokúsiť sa dohodnúť v škôlke na inom adaptačnom programe. Totiž ten, čo ponúka náš školský systém nemusí vyhovovať každému. Spoľahla som sa na formulku “individuálnym prístupom uľahčiť vstup do nového prostredia” a prvú časť vety ” V adaptačnom pobyte umožníme rodičovi krátky pobyt s dieťaťom v zariadení – hlavne pri pobyte vonku, aby sa dieťa oboznámilo s prostredím, deťmi a učiteľkami, pričom sa zapája po dohovore s učiteľkou do činností detí.”
Keďže prístup našich škôlok “veď si len trochu poplače a keď zavriete dvere bude v pohode” je pre mňa dosť nerešpektujúci, keďže jediné riešenie v tomto prípade je, odobrať dieťa násilím z náruče matky, požiadala som pani riaditeľku o možnosť byť s dcérou v triede. Napriek zabehnutým postupom bola prístupná a dala mi tú možnosť ostať s dcérou v škôlke.
Kým som si toto “dovolila” skutočne som konzultovala s kým som mohla. Iné mamy sa delili so mnou s príbehmi ako oni zvládajú adaptáciu. Dokonca aj v štátnych škôlkach mohli byť s deťmi až do spoločného odchodu. Znamenalo to dve-tri hodinky. Žiadny tlak “už by ste mali odísť”.
V škôlke som strávila v celku tri dni. Nie za sebou idúce pretože po mojom prvom dni v škôlke to bolo ďalší deň s dcérou ešte oveľa horšie. Prvý deň som totiž celý čas myslela na to, že už by som mala ísť. Nemám tam čo robiť. Nesúhlasia s tým aby som tam bola… Druhý deň som nie, že na to myslela ale často som to dcére hovorila, že už potrebujem ísť nakoniec to skončilo tak, že odišla so mnou. Fakt som bola nahnevaná. Prišiel víkend a ja som si uvedomila, že veď predsa to malé dievčatko milujem aj keď jednoducho do škôlky nechce ísť. Prešlo pol mesiaca a ja som bola zdrvená z môjho očakávania, že všetko bude v pohode a z očakávania “systému”, že matka bude v pohode.
Ja som teda v pohode už vôbec nebola. Tak čo som mohla chcieť od svojej trojročnej dcéry?
Tretí deň v škôlke bol zlomový. Konečne som neriešila seba, že “nie som poslušná” ale bola som tam pre svoju dcéru a vnímala jej potreby. Vnímala som, čo sa deje v tom jej maličkom svete, ktorý sa zrazu pretočil celý hore nohami. Začala som vnímať skutočne jej potrebu a rozmýšľať nad tým či skutočne toto je to pravé čo ona potrebuje. Veď aj jej otec bol len tri dni v škôlke a potom tam už nikdy nevstúpil :).
Keďže ma Projekt Škôlka pripravil o kopec energie a moje predstavy sa zosypali ako domček z karát začala som premýšľať nad tým, čo iné mi má Projekt škôlka priniesť. Myslím si, že som na to prišla.
Už druhý krát sa mi stalo, že pri “strete” so škôlkovými autoritami sa mi celkom zrútil svet. Prestala som žiť svoj život a všetka moja energia išla do hľadania riešenia, ktoré by vyhovovalo mne, dieťaťu aj škôlke. Priznám sa, že v niektorých prípadoch spoločné riešenie proste nie je možné nájsť. Prišla som na to, že som stratila mesiac života a to celkom zbytočne.
TOTO je najväčšie posolstvo celého Projektu škôlka. Nech sa deje čokoľvek ide o to ako to prežijem. Pokiaľ cítim, že mi to berie život tak je čas s tým niečo urobiť. Veď predsa mojim poslaním tu na Zemi je Žiť Život v radosti.
Za pár dní na to mi to pomohla rozlúsknuť priateľka, ktorá do mňa vytrvalo skoro dva dni “rýpala”, že prečo to ona má inak ako ja? Ona jednoducho chcela aby jej dcéra chodila na dva dni v týždni do Lesnej škôlky. Zato ja som nevyhnutne potrebovala aby si moja dcéra zvykla na škôlku kým ja pôjdem za dva mesiace do práce. Ten rozdiel, že niečo CHCEM alebo to NUTNE POTREBUJEM je obrovský. Nehovoriac o tom, do akého prostredia sa dieťa dostáva.
Keď som si celé toto uvedomila tak ma prestal aj chrbát bolieť :).
Moja ďalšia priateľka to zhrnula takto jednoducho: “Konečne si Prišla na to, čo Lujza potrebuje. Naplnenie základných potrieb. Môžeš ich naplniť Ty ale aj škôlka, nejaká babka alebo Lujza sa môže naučiť naplniť si ich sama. Cesty sú. Len Vám musia vyhovovať. “
Prišiel ďalší pondelok a dievčatko sa opäť zobudilo choré. Všetci síce hovoria o imunite. Len môže to byť aj trochu inak. Trojročné detičky veľmi nemajú na výber ako povedať: “maminka potrebujem byť ešte s Tebou” odborníci hovoria, že sú už “zrelé”. Jediné čo môžu teda urobiť jednoducho ochorejú. Nie tak veľmi len tak málo ale dosť na to, aby mohli ostať doma s maminkou. V tom celom ma ukľudňujú slová mojej priateľky – psychologičky ale hlavne vnímavej mamy: “vieš aj tak si myslím, že tí trojroční ešte nie sú na “to” pripravení…” Mňa len napadá, veď aj jablká na strome nedozrejú všetky naraz ale každé vtedy keď príde jeho čas :).
PS1: Ďakujem Vám drahé priateľky, obdarili ste ma najväčším darom. Aj napriek tomu, že každá to máme inak a naše hranice sú celkom niekde inde, podporili ste ma na mojej ceste.
(647)