Si mi nanič! Už nikdy Ťa nebudem mať rád!

Si mi nanič! Už nikdy Ťa nebudem mať rád! Kričal do mňa čerstvo 5 ročný syn. Do mňa vchádzala najprv zlosť neskôr zúfalstvo a nakoniec smútok z toho čo mi hovorí. Bolo zbytočné čokoľvek riešiť. Najprv som potrebovala v sebe spracovať ten vzdorovitý pocit, že: “už nikdy ho nebudem mať rada”…

A všetko bolo LEN kvôli tomu, že chcel stavať lego.  LENŽE sa nechcel prezliecť z pyžama. Vymenoval milión podmienok kedy sa prezlečie. Tento spor bol však medzi ním a jeho otcom (mojím mužom) a ja som sa nechala stiahnuť a snažila som sa to vyriešiť. Aká chyba!!!

Koľkokrát som si hovorila, že ich nechám nech si to vyriešia sami. Pretože keď sa zastarám tak synov hnev sa otočí proti mne. Vtedy mám chuť ho chytiť a držať kým ho nezlomím.

Chlapec reval a kričal. Nakoniec bežal do spálne a skryl sa pod perinu. Unikol ako krokodíl.

V mene obnovy lásky som však išla za ním. Bolo mi jasné, že slová: “som smutná z toho čo mi hovoríš alebo cítim sa zle keď mi to hovoríš” by boli ako prilievanie  oleja do ohňa. Priznala som jeho pocity, hoci úprimne som to  nedokázala.  Aj tak mi povedal, že za všetko môžem JA. Nakoniec som bola ticho. Vzal sa a odišiel, že nechce byť so mnou.

Pobehoval ďalej v pyžame po byte a zúril. Po 20 minútach keď sa nevedel ukľudniť a muž ho “trestal” odoprením lásky, keďže ho bojkotoval tým, že sa s ním nechcel hrať, prišiel za mnou aby som mu utrela nos.

Vtedy som si v duchu povedala. “Veď to je moje drahé dieťatko, ktoré je vlastne nešťastné lebo narazilo na odpor a nevie čo s tým.” Tak sa ho pýtam: “Čo môžem pre Teba teraz urobiť?” ON: “Oprav mi dom!” Tak mu vravím: “Poď prezlečieme pyžamko a pozrieme sa na ten dom.” ON: “Nieeee, on má zvalený predsa ten dom!!!”

A vtedy som sa len počula ako hovorím: ” Počúvaj Ty plačeš ako keby Ti spadol ozajstný dom. Je to pre teba asi strašné keď Ti spadla garáž. Len vieš čo je perfektné, že to spolu vieme opraviť”…

Za pár minút sa prezliekol  z pyžama, spoločne sme opravili dom a užili si pekný deň.

Čo som TEDA urobila inak?

• Hoci to bolo pre mňa na začiatku ťažké bola som ticho a prekonala som v sebe pocit, že ho potrebujem zlomiť.
• Dala som si čas a nechcela som to hneď vyriešiť.
• Nebrala som si jeho slová osobne.
• Verila som, že mu môžem pomôcť.
• Snažila som sa pochopiť jeho pocity.

No a na záver som behala 5 minút po byte za dospelým krokodílom a vysvetľovala mu, že nech prekoná ten pocit: “že už nikdy synovi nevyjde v ústrety lebo vraj už má 5 rokov takže už je VEĽKÝ.

Týmto článkom štartujem sériu článkov. Ktoré som priebežne písala celé leto.  Budú o tom čo som zažila počas výcviku Terapie pevným objatím podľa Jiřiny Prekopovej a jej Školy lásky v rodine a hlavne o tom ako mi ucelený prístup Katky Královej – Nevýchova pomohla lásku v rodine žiť.

Ak máte záujem o ďalšie pokračovanie prihláste sa k odberu noviniek ak tam ešte nie ste :).

(1144)