Vymaľuj mi oranžové slnko!

Dnes to bude veľmi krátke zamyslenie s príbehom o tom, prečo naše deti “vyvádzajú”, vzdorujú nedá sa s nimi dohodnúť.

Svet sa zbláznil a ja sním. Často nevidím a nepočujem… Potom nechápem,  prečo sa Tí moji dvaja škriatkovia  snažia  urobiť mi zo života peklo. Pritom celé je to také jednoduché.

Na Fedorove prejavy nespokojnosti sme si už  zvykli o to viac nás dokáže dostať Lujza keď sa ocitne celá vo svojej dĺžke na zemi, trepe ručičkami, nožičkami a nezrozumiteľne čosi kričí.

Prišla som na to, že vlastne je to jedno čo kričí. Veď musí byť každému jasné, že v podstate hovorí v preklade: “Nerozumiete mi. Je mi zle a vy to nevidíte. Ste totálne mimo. Potrebujem Vašu pomoc. Potrebujem  Vašu pozornosť.  ” 

Otázka Prečo plačeš je v tom momente úplne nanič. Veď čo nemám oči?

Pochopila som to nedávno keď sme sa chystali na poslednú tohtoročnú lyžovačku. Je to u nás sranda kým vyrazíme z domu. Fedor zvyčajne zdržiava,  potrebuje sa ešte pohrať alebo niečo hľadá a podobne.

Tento raz sa však seklo dievčatko. Od rána húdla svoju pesničku, že sa máme s ňou ísť hrať. My sme si zase to svoje, že ideme lyžovať. Riešila som vnútorne záhadu ako je možné, že sa s ňou nijak nedá dohodnúť? Došlo mi to keď som stála vo vetrovke vo  dverách ona na zemi, že ona sa ešte nepohrala!!! Nebola naplnená jej základná potreba. Veď nám to hovorila od rána čo potrebuje.

Vyzliekla som bundu a nechala som si navariť  v kuchynke kávu. Pri otázke “ako dlho” sa potrebuje hrať vypadlo z nej, že  päť minút. Keď prešlo päť pribudlo ďalších päť a ďalších… V tom momente som to vnútorne vzdala.  Veď kto by sa chcel hrať “na čas”? Proste som tam len bola bez očakávania toho kedy už budeme môcť ísť.

V hlave mi išli všelijaké myšlienky o tom aká je nemožná… 

Vzala papier namaľovala  postavičku a nad ňou čierne slnko. Podala mi pastelku so slovami:

“Vymaľuj mi oranžové slnko!” 

Jediné slová čo mi išli  v tom momente hlavou boli “Oranžové slnko a obloha modrá. Ako Ťa presvedčím, že som fakt dosť dobrá?”

Vymaľovávala som to slnko, hanbila som sa sama pred sebou ako pes a vedela som, že jediná nemožná som tu vlastne ja. Lebo dohodnúť sa vlastne nedalo so mnou! Pozrela sa mi uprene do očí a so slovami, že teraz už môžeme ísť sa pobrala ku dverám.

Ešte chvíľu som na ňu hľadela s uvedomením, že vlastne stačilo len dvadsať minút aby robila čo chcela a bola v pohode pripravená ísť.

PS1: Chlapi za ten čas aspoň upratali auto :).

PS2: ak ste tu dnes prvý krát alebo ste tak ešte neurobili prihláste sa do Štvrtkovej čitárne kde Vám z času na čas trebárs aj v pondelok pošlem nový článok :). Stačí kliknúť na baner vpravo dole na obrazovke a zadať svoj mail.

 

(172)