Zlepený balón, rozstrapkané lano a nechápavá mama

Neviem prečo ale balóny majú u nás nenahraditeľné miesto. Nechápem to ale čo by som neurobila pre nešťastného syna. Na jeho prosbu aby som mu jeho prasknutý najobľúbenejší balón zalepila som so slzami v očiach vzala lepiacu pásku a balón  “opravila”. Pre mňa to bol síce nezmysel ale chlapec to vzal ako záchranu života.

Keď som o týždeň vyhadzovala do záchoda rozstrapkané konce lana, ktoré som nebola ochotná späť prilepiť začalo sa riadne ródeo.  “Pokazila si mi lano! Už nikdy nebudem šťastný!” Kričal do mňa a ani nie 5 ročný syn to uzavrel  vetou: “Zlomila si mi srdce…”

Sedela som a nevedela čo robiť. Keď sa chlapec vyplakal zaľahol. Jednoducho ochorel. Večer sám povedal, že musí ísť spať lebo ho bolí hlava. Ráno som dúfala, že bude v poriadku ale zase sa len sťažoval, že ho bolí hlava. Nejedol len ležal. Nehral sa. Nešpekuloval. Nerozprával. Nechcel ísť von.  Žiadna teplota, nádcha, nič. Proste rezignoval. Keď však tento jeho stav trval už tretí večer začalo mi to vŕtať v hlave. Čo je za takouto náhlou zmenou?  Pýtala som sa čo je taký smutný, že keď mi nepovie tak neviem čo môžem pre neho urobiť. Odpoveď stála za to. Vraj z nás (rodičov) je smutný a najviac zo mňa lebo som nechápavá.

Ležala som pri ňom, on zabalený do periny po uši. V hlave sa mi odohrával film. Už ako “veľká” som raz mojej mame povedala niečo podobné, že ma vôbec nechápe a predsa ako matka by ma mala chápať  svoje dieťa aj bez slov…

Teraz mi môj ani nie päť ročný syn hovorí aká som nechápavá lebo som mu zle opravila jeho obľúbené lano. Povedala som mu, že je mi to ľúto a čo by teraz odo mňa potreboval? Len ticho povedal: “potrebujem ešte jednu perinu”. V prvej sekunde som mala na jazyku, že načo? Prekonala som sa a nič nepovedala. Nespochybnila som jeho prosbu a zakryla ho ešte druhou perinou.

Pohladila som mu hlávku a šepla mu do ucha, že ráno už bude lepšie… zaspal.

Kým som zaspala premýšľala som nad tým aké to asi pre neho muselo byť dôležité. Priznám sa hlavou som to nepochopila.   Uvedomila som si  však jednu vec. Ako ľahko sa robia veci, ktoré som si povedala, že nikdy nebudem robiť svojim deťom. Na vlastnej koži som si teda vyskúšala aké je to byť nechápavou mamou.

Ráno po prebudení, kým deti ešte spali, som rozmýšľala čo by ho tak mohlo “postaviť” na nohy. A veru som na to aj prišla. Odhalila som však zároveň aj môj strach z toho prečo nerada chodím sama s deťmi von. O tom zase nabudúce.

A aký bol môj návrh: Čo keby sme dnes hneď po raňajkách išli na Tvoje obľúbené detské ihrisko? Chlapec na mňa pozrel rozžiarenými očami a zabil ma vetou: “mami, tak to som od Teba teda nečakal…”.

(671)