Ako ku nám prišla LUJZA alebo ako som skoro zažila bonding

 

Sú to presne tri roky, čo sa narodilo “naše” dievčatko. Ten čas tak rýchlo letí, že som doteraz nestihla ani napísať ako nám to  pri tom jej príchode na svet, spolu išlo.

Po mojej prvej pôrodnej skúsenosti som potrebovala dosť času na to aby som sa pripravila na druhý pôrod. Stálo to však za to! Som presvedčená o tom, že pripraviť na pôrod  a popritom spracovať rôzne traumy sa oplatí.

Moje druhé tehotenstvo bolo od prvých chvíľ  poznamenané veľkou únavou a nevoľnosťami od rána do večera. Stále som čakala kedy sa budem konečne cítiť dobre. Úľava však veľmi neprichádzala. Snažila som sa veľmi nemyslieť na to ako to všetko zvládnem, ale z času na čas ma prepadli riadne obavy. Najviac som mala strach z toho ako to zvládne prvorodený syn. Mal dva roky a štyri mesiace, stále som ho dojčila a zatiaľ som si nevedela predstaviť, že by som ho mala odstaviť. Keď som bola v štvrtom mesiaci prežívali sme spolu krušné chvíle. Keďže tehotenské hormóny znížili rapídne tvorbu mlieka syn bol nervózny a miestami bolo ťažké mu vysvetliť, že mliečko už netečie.

Na pomoc prišiel manžel a počas troch večerov sa chlapec zmieril s tým, že mamine prsia prenechá bábätku. Nakoniec som bola prekvapená, že sme to celkom dobre zvládli. Od vtedy spí celú noc. Žiaľ, vypadol mu obedný spánok čo mne teda veru riadne chýbal.

Pôrod sa blížil a s tým sa zintenzívnila aj moja príprava. Keďže  som sa na vysokej škole učila hlavne písaním ťahákov, pripravila som si akýsi ťahák aj k pôrodu 🙂 – “Manuál pre ocka a mamu LUJZINU.” V podstate som ho len doplnila na základe skúseností z prvého pôrodu. Bol to  taký dobrý čas kedy som sa mohla sústrediť len na seba a bábätko. Dôležité bolo pre mňa spísať si ako si celý pôrod predstavujem. Nie pre lekárov. Pre seba.

Týždeň pred pôrodom som zašla za primárkou novorodeneckého oddelenia aby som s ňou skonzultovala moju predstavu starostlivosti o bábätko po pôrode. Boli pri tom aj novorodenecké sestry. Nič nebránilo tomu aby sa naplnili moje predstavy. Cítila som jej obavy ale nakoniec sme sa dohodli na stave: “pokiaľ bude dieťa aj matka v poriadku”. V taške som stískala môj “pôrodný plán” ale po skúsenostiach z prvého pôrodu, kedy som si vyslúžila pomenovanie “tá s tým pôrodným plánom”,  som ho ani nevytiahla. Vykryla som tom však mojim pôrodným prianím, ktoré som si opakovala dookola.

To by nebolo všetko. Celý vesmír sa spojil aby moja príprava bola celkom dokonalá a ja som týždeň pred pôrodom nastúpila na týždňové sústredenie v rámci Výcviku Terapeutov pevného objatia s Jiřinkou Prekopovou. Téma výcviku bola jedinečná a to “Rehabilitácia pôrodu”. Keďže sme počas výcviku prechádzali praktickým výcvikom, po dvoch dňoch som pochopila, že potrebujem kľud. Pôrodné témy boli pre mňa príliš silné. Okrem toho mi nebo poslalo do výcviku aj “spolužiačku” – dulu- Zuzanku Bajkaiovú. Počas tých pár hodín čo sme strávili spolu, kým som odišla domov, ma podporila v tej chvíli hádam najviac ako som potrebovala. Nepochybovala som o tom, že nás s LUJZIČKOU čaká parádna jazda :).

Odštartoval ju prozaicky KŇAZ. Ďalší môj “spolužiak” z výcviku. V sobotu sa výcvik končil a v nedeľu bol termín pôrodu. Zašla som sa teda ešte so všetkými rozlúčiť. Moje posledné kroky viedli k Jiřinke a v tom ku mne pristúpil “náš” kňaz Michal pozrel sa na mňa a spýtal sa: “Môžem?” Bez toho, že by som tušila čo? Kývla som. Položil ruky na moje brucho a povedal: “Buď požehnaná.” A vtedy som pocítila ako sa dievčatko pohlo. Pustilo sa na tú úžasnú cestu kedy uvidelo svetlo na konci tunela.

Prišli sme domov. Ľahla som si do postele okolo polnoci s tým, že keď sa zobudíme pôjdeme do pôrodnice. Zabudla som však povedať, že až ráno. Zobudila som sa totiž ani nie za hodinu. Začali sa napĺňať moje ďalšie predstavy. Aby sa dievčatko narodilo kým bude syn spať. Muž ešte spal kým som sa ja motala okolo seba. Okolo druhej som ho zobudila a o tretej sme volali “krsku” na stráženie. Fakt som dodnes šťastná, že zodvihla telefón.

Mám presne napísané o 3,32 sme odchádzali z domu. Muž mi oznámil, že nám dochádza benzín tak, že hádam dôjdeme. Fakt asi netušil, že môžem každou hodinou rodiť?! Našťastie sme došli. Kontrakcie boli super a tešila som sa celkom keď už budem v pôrodnici. LENŽE po parkovisku behal nejaký maskovaný chlap tak môj muž začal riešiť, že kto to tam je? Zdrapila som ho za rukáv s tým, že nech ma odvedie na recepciu pôrodnice a keď chce nech si toho čudáka ide chytať.  Lebo ja FAKT rodím.

Sestry neboli celkom nadšené keď ma okolo 3,45 videli stáť na pôrodnici. Celkom smiešna mi prišla otázka, že čo som prišla? A ja, že asi rodím? Podopierajúc sa o “kuchynskú linku” v prijímacej kancelárii som odpovedala na otázky potrebné ku príjmu. Ani hodenú “erárnu” košeľu na kreslo som nepochopila… že si ju mám prezliecť. V duchu som si opakovala, že mám skvelý pôrodný tím a pôrodné sestry také ako potrebujem. Trošku sme sa podoťahovali kde pracuje môj muž ale aspoň som im povedala, že fakt nemám chuť teraz odpovedať na také otázky.

Pásy. Mala som pocit, že je to ako keď chce niekto koňa otočiť na chrbát. Proste mňa to dieťa na ten chrbát pustiť nechcelo. Lenže sa to vraj musí monitorovať… Zdalo sa mi, že tam ležím celú večnosť. Keď prišla sestra “na kontrolu” veci nabrali rýchly spád. Okamžite vstať lebo dieťaťu klesajú ozvy. No bodaj by nie keď som musela ležať na tom chrbte. Asi išli budiť doktorku. Ešte ma uistili, že o 7,30 nastupuje primár. Vtedy som len poznamenala, že fakt dovtedy nehodlám čakať. Prešla som konečne na pôrodnú sálu a dožadovala sa môjho muža. Že teraz ho nemôžu obliekať lebo musia byť pri mne… Konečne dorazila doktorka. Mlčky sa “na mňa” pozrela a išla brať hák na prepichnutie plodovej vody. Darmo som protestovala. Asi nepočula. Už som nevydržala a zakričala: “pustite ku mne môjho muža!!!”

Prichádzal akurát keď som mala prejsť z postele na pôrodné kreslo. Nech to teda niekto skúsi keď má dieťa už hlavu skoro vonku. Ja jedna noha na zemi druhá “na koze”…

a sestra kričí: “doktorka hlava je vonku!“

Ja kričím: “Čo mám robiť???”

Sestra kričí: “NIČ!”

Fakt mi to pomohlo!  Stratila som dych… Neviem asi som sa zľakla. Druhý krát v živote som nesmierne ocenila  prítomnosť môjho muža pri pôrode. Nebol tam síce so mnou poslednú hodinu ale bol tam v tú rozhodujúcu minútu. Otočil sa všetkým riťou objal ma okolo ramien, zodvihol do polosedu a dal pery k môjmu uchu a povedal dýchaj podľa mňa! A začal so mnou nahlas dýchať. Vtedy pre mňa zastal čas. Prítomnejší okamih asi neexistuje. Zrazu sa LUJZA narodila. Jednoducho sama. Mám pocit, že som ani tlačiť nemusela. Ja som bola rada, že som sa nezadusila.

Bolo to také rýchle, že som si ten pôrod nestihla ani “užiť”. Hodinu po príchode do pôrodnice 4,47 bolo dievčatko na svete.

Na novorodeneckom sme sa dohodli, že ju primárka prehliadne. Za tri minúty bola späť. Zabalená. Tak som novorodeneckú sestru požiadala aby ju rozbalila a položila mi ju na brucho.  Môj sen sa stával skutočnosťou. V tom sa  však pôrodná sestra začala dožadovať, že mi musí dať  na brucho studenú fľašu s vodou…

Asi je jasné čo nasledovalo… Lujzin zadok na ľadovej fľaši... no a ja môžem napísať len, že som skoro zažila bonding…  Zo samoprisatia to nakoniec skončilo pri “asistovanom” prisatí. Mám pocit, že je to tak lebo sa proste samoprisatie v pôrodniciach nepraktikuje. Koľko bolesti pri dojčení by som si mohla ušetriť keby som to dieťatko nechala prisať samé… Dôležitý moment bol však ten, že dve hodinky na pôrodnej sále sme strávili spolu a okolo siedmej nás spoločne previezli na izbu. Bola som nabudená ako keby som ani nerodila. Proste ten rozdiel keď dieťa ostane s mamou je neopísateľný.

Muž stihol prísť domov kým syn ešte spal. S krskou si dali aj pol deci. Keď sa chlapec zobudil tak s veľkou radosťou prijal auto s plošinou, ktoré  si tak veľmi prial aby mu ho priniesla Lujza keď sa narodí… Nebol to šťastný nápad ale inak nás nenapadlo ako “spopularizovať” príchod novej členky do rodiny…

Miestami príbeh vyzerá dramaticky ale ako Lujza prišla na svet tak som sa vznášala ako v sne. Napriek mojim požiadavkám mi sestričky ponúkali pomoc a boli  ústretové. Či novorodenecké či pôrodné. Skutočne si stojím za slovami z prvého článku. “Príchod “nášho”  druhého bábätka na svet bol ako reparát pôrodnice.” So slovami  “S rešpektom a otvorenou mysľou k našim potrebám.” už menej. Čím dlhšia doba  prešla od napísania prvého článku tak tým menej vnímam ten rešpekt a otvorenú myseľ, ktorý som si tak priala. Na druhú stranu som Prišla som na to, že pre mňa je základ “dobrého” pôrodu otvorená komunikácia. Pochopila som však, že je potrebná hlavne z mojej strany!

Som živým dôkazom toho aké prínosné je keď sú rešpektované potreby matky a dieťaťa. Preto chcem budúce mamičky podporiť v tom, aby otvorene predkladali svoje požiadavky, aby v dôvere mohli priviesť svoje dieťatko na svet.”

PS: Môžete si prečítať aj ďalší  pôrodný príbeh z Mikulášskej pôrodnice je od Adriany Kráľovej Ako sa narodil môj syn Gabriel-pôrodný príbeh z Liptovského Mikuláša Podtitul: Šťastena praje odvážnym alebo všetko je možné Odporúčam každému aby si ho prečítal. Už len foto záznam stojí za to.

Pokiaľ Vás oslovujú moje riadky sledujte ma na FB na stránke Prišla aby pochopila alebo sa  prihláste na odber mojich noviniek, ktoré zdieľam vo Štvrtkovej čitárni :).

 

(1616)